Zabudnutý Platón
Milan Rusko
Zabudnutý Platón
Kde sa dvaja bijú, víťazí tretí
Akú má cenu zaoberať sa životom pred narodením a
životom po smrti? Nestačí človeku žiť tak, ako cíti, žiť prítomnosťou, žiť
slušne, spoločensky, byť šťastný s tým, čo mu život priniesol a nešpekulovať, čo
je za dverami, ktoré je ťažké až nemožné otvoriť?
Som za to, že má zmysel
zaoberať sa aj vecami medzi nebom a zemou. Prvým dôvodom je všeobecná
ľudská túžba po poznaní, chceme poznať, chceme pochopiť, chceme
rozumieť, chceme vedieť. Navyše si treba uvedomiť, že to, čo považujeme za svoju
vlastnú prirodzenosť a za spontánnu prítomnosť, je vo veľkej miere
podmienené historicky. Proste aj svoje myšlienky a názory, čo
ako sa zdajú byť naše vlastné, sme v skutočnosti z veľkej časti zdedili po
predkoch. V tomto nás najviac ovplyvnilo kresťanstvo. Ovplyvnilo veriacich aj
neveriacich. Kresťanstvo, ktoré ponúka istý nadhľad nad životom v zmysle témy.
Aj preto má zmysel si veci rozobrať, zostúpiť trochu do toho spoločenského
podvedomia a pozrieť si, čo sú to za živiny, z ktorých vyrastáme ako strom zo
zeme.
Ale tretím a najdôležitejším dôvodom na hľadanie
odpovedí na otázky, ktoré presahujú bežnú ľudskú skúsenosť, je otázka
morálky, otázka riešenia morálnej krízy súčasnej spoločnosti.
Vnímavejší ľudia si všimli, že problémom súčasnosti nie je preľudnenie alebo
nedostatok zdrojov, pôdy, vody. Problémom je, že pár ľudí má obrovskú spotrebu
zdrojov, zatiaľ čo masy sú utláčané, zdierané, klamané, ohlupované,
demoralizované, zámerne rozhádavané, rozdeľované a stavané proti sebe. A som za
to, že ak chceme riešiť tieto veci, nepomôžu len petície, nepomôžu len
demonštrácie, nepomôže len priama demokracia, nepomôže nejaký vodca, ktorého
budeme nasledovať. Čo môže pomôcť, je hlboká premena človeka v Človeka a ľudí v
Ľudstvo. A v hľadaní tejto premeny treba pristúpiť aj k veciam, ktoré nás
presahujú, hľadať nadzmyslové, zodpovedať zdanlivo nezodpovedateľné, postaviť sa
zdanlivo neriešiteľnému.
Život pred životom a život po živote nie je
možné skúmať priamou skúsenosťou. A tých pár ľudí, ktorí nejakú
skúsenosť mali (napríklad zažili klinickú smrť) a vrátili sa, tí môžu byť
považovaní za bláznov a fantastov. Použijeme teda kritérium starých Rimanov
"Cui bono", teda "Komu to osoží", ktoré si trošku otočíme na
"Čomu to osoží". Toto kritérium sa hojne používalo v starom Ríme v
kriminalistike, podľa ktorého najpravdepodobnejším páchateľom nejakého zločinu
je ten, kto má z neho najväčší osoh. A občas sa používa aj dnes, napríklad v
slávnom detektívnom seriáli "Inšpektor Colombo". Napríklad zoberme si pád
dvojičiek 9/11. Aký osoh z neho mali arabskí teroristi a aký osoh z neho mala
americká vláda? Alebo občianska vojna v Sýrii: Aký osoh z nej má sýrska opozícia
a aký osoh z nej majú globalistické svetovládne skupiny? Zoberme si streľbu v
Kijeve: Aký osoh z nej má ukrajinská vláda a aký osoh z nej majú tí, ktorí chcú
prevziať moc?
Rozoberme si teda všetky známe pohľady na život
a jeden pozabudnutý, z pohľadu, čomu osožia, ako nás ovplyvňujú, k čomu
nás vedú, inšpirujú, motivujú. Teda aký majú dosah na naše súčasné rozhodovanie
a smerovanie. Treba tiež povedať, že nikto z nás nepatrí len do jednej skupiny.
Každá z tých skupín je v každom z nás, len v rôznej miere a záleží, čomu v sebe
dávame prednosť, čo z toho v sebe rozvíjame.
Ako prvý zoberme
ateistický pohľad, ktorý hovorí: "Niet ničoho pred životom a niet
ničoho po živote." Tento pohľad vedie hlavne k užívaniu si ľahko dostupných
slastí, k pokľudnému životu v rodine, medzi priateľmi, čo nie je vôbec zlé.
Problém týchto veriacich nastáva až v nejakých ťažších situáciách. Keď hrozí
strata postavenia, hrozí strata majetku alebo strata života. Človek, ktorý verí,
že smrť všetko ukončí, má väčší strach zo smrti a pud sebazáchovy, ktoré ho
tlačia: Nebojuj za nejaké ideály, ale uži si, čo sa dá. Takíto ľudia môžu
bojovať za vznešené všeľudské ciele, dokonca môžu obetovať svoj život pre
priateľov. Ale ich vnútorná osobná motivácia nie je veľmi silná a mnohých to
sťahuje k užívaniu si prítomného života. Sú štedrí voči priateľom, ale aj
očakávajú, že zo svojich priateľov budú niečo mať. Súkromný majetok, ktorý si
nazhromaždili v živote, je často pre nich posvätný.
Nehovoriac o tých
ateistoch, ktorí hromadením materiálnych statkov a pôžitkov zaplátavajú dieru vo
svojej duši a tým spôsobujú mnoho utrpenia druhým. Vyrastal si v chudobe? Teda
ber, hromaď. No nevie sa toho nasýtiť, nikdy nemá dosť. Bol si zaznávaný,
odmietaný, nemilovaný? Bež za slávou, hromaď si fanúšikov, obdivovateľov. No
nevie sa toho nasýtiť, nikdy nemá dosť. Prečo? Lebo dieru v duši týmto
nezapláta.
Ďalej zoberme pohľad agnostický, ktorý
hovorí: "Nevieme, čo bude po živote". Je podobný ateistickému, no nie
je tak radikálny, je otvorený hľadaniu pravdy. S takýmito ľuďmi sa lepšie
komunikuje. No v princípe sa tiež orientujú len na bežné zmyslové hodnoty, ako
je majetok a pôžitky, nevynímajúc dobré vzťahy s priateľmi. Spravodlivosť ich
zaujíma len potiaľ, pokiaľ sa sami cítia byť ukrivdení alebo sa krivdí ich
priateľom. Môžu to byť naozaj veľmi dobrí aj morálni ľudia, ale v podstate
nemajú žiadnu motiváciu bojovať za vznešené ideály, za všeľudské dobro, pokiaľ
sa ich zlo priamo nedotýka. To nevylučuje, že môžu o všeľudskom dobre
filozofovať, ale často zlyhávajú, ak majú pre to niečo obetovať. A keď aj bojujú
za dobro a spravodlivosť, nie vždy používajú tie najčistejšie spôsoby, majú
tendenciu klin klinom vyrážať, byť zlým k zlým ľuďom, pretože kdesi vo vnútri
ich drží stále ten pocit obmedzenosti na tento telesný život a potreba užiť si
všetko dobro tu a teraz. Ale ako som napísal vyššie, toto je v každom jednom z
nás, aj keď sa hlásime k inému svetonázoru, ten strach o život a pud
sebazáchovy, potreba užívať si, to všetko je v nás.
Dostávame sa
k pohľadu kostolno-kresťanskému, pohľad, aký sa tu stáročia
vyučoval. Hovorí: "Po smrti je niečo ako večná blaženosť a niečo ako večné
zatratenie. Nevieme presne, čo to je, ale to dobré je pripravené pre dobrých a
zlé pre zlých." O živote pred narodením kostolno-kresťanský názor hovorí,
že neexistuje. Duša vraj vzniká pri počatí dieťaťa. Čiže v tomto je podobný tomu
ateistickému pohľadu. Zámerne hovorím kostolno-kresťanský názor, nehovorím o
pôvodne-kresťanskom názore, ktorý sa teda od toho kostolného môže
líšiť.
Prvá vec, ktorá z tohto pohľadu priam srší, je strach. Hrozba
večného zatratenia je omnoho strašidelnejšia, než ateistické nebytie. Čiže tento
názor nás učí: Máme byť dobrí, máme byť spravodliví, ľudskí, ale máme to robiť
zo strachu pred večným trestom. Na druhej strane je pekné, že tí, ktorí neškodia
iným, sa nemajú čoho báť. Je pekné učiť sa láske k ľuďom, nezištnej pomoci
núdznym, spolupatričnosti. Ale charakter človeka sa neprejaví, keď je medzi
priateľmi, charakter človeka sa prejaví, keď sa dostane do krízovej situácie.
Rovnako aj charakter nejakej ideológie, názoru sa prejaví až v nejakých
konfliktoch. V tomto prípade konflikt vzniká, ak začneme posudzovať, čo morálne
je a čo morálne nie je. Ľudia, ktorí sú dobrí zo strachu, majú tendenciu držať
sa naučených alebo napísaných príkazov. Zvonku je im vnútený strach a zvonku je
im vnútená morálka. A keď zbadajú človeka, ktorý nezapadá do ich morálnej
schémy, považujú ho za nemorálneho. Niekto nadáva, používa vulgarizmy? Uráža
Boha! Je nemorálny. No čo je to za Boha, ktorý sa vie uraziť? A čo potom s tými
nemorálnymi? Boh ich odsudzuje, aj my ich odsúdime. Nebavíme sa s nimi, sú to
pre nás pekelníci. K takémuto postoju vedie tento názor, či si to niekto
uvedomuje alebo nie, toto sú dôsledky tohto názoru v každodennom živote. Potom
tu máme náboženské vojny. Preto, že dve strany chápu morálku každý po svojom a
každý sa bije za tú svoju predstavu a každý máva svojou knihou nad hlavou
kričiac, že tu je napísaná tá pravá morálka.
A čo na to vodca, sám
Nazaretský? Hovorí: Milujte aj svojich nepriateľov. A môže Boh, ktorý miluje
svojich nepriateľov držať ich vo večnom treste? Nám káže robiť niečo a on sám
robí iné? Takže kto má čistý zrak, vidí tu úplne jasne ten vnútorný rozpor,
ktorý je neudržateľný. Toto učenie protirečí samo sebe, respektívne kostolné
kresťanstvo protirečí tomu originálnemu.
Samozrejme múdri ľudia vedia,
kde sa vzala táto morálka strachu. Sú to zákony štátu, ktoré fungujú na princípe
strachu. Je to vôľa mocnárov, ktorí svojich poddaných pod hrozbou strachu nútia
vykonávať svoju vôľu. Aj dnes je každému jasný trest za neplatenie daní a
odvodov. Exekútori už číhajú a pokukujú po našom dome. A podobne to bolo v
starom Ríme za cisára Konštantína, okolo roku 313-325, kedy kostolné kresťanstvo
vznikalo a odkopírovalo rímsku daňovú poslušnosť do morálneho systému, aby si
ríša ľudí podmanila nielen finančne, ale aj duševne. Nič proti morálke
kostolného kresťanstva, ale naviazať morálku na strach vedie k jej deformácii.
Potom to už nie je morálka zvnútra, ktorú cítime, ale je to naučený príkaz,
ktorý sa bojíme prekročiť. Strach je najlepší spôsob na ovládanie más. Aj dnešní
mocnári to vedia, keď ľuďom púšťajú správy plné negatívnych udalostí. Aj starí
Rimania to vedeli.
Toto si mnohí všimli a dokonca aj tí, ktorí pravidelne
chodia do kostola, začínajú pripúšťať iný názor. Naskytá sa tu teda hinduistický
pohľad reinkarnácie. Hovorí: "Po smrti bude nové zrodenie,
podľa zásluh. Pred životom bolo iné zrodenie a podľa toho, ako sme vtedy žili,
sme sa dnes narodili." Tento pohľad je omnoho umiernenejší, pretože žiadny
trest nie je večný. Vždy má človek šancu svoje zlé činy napraviť. A zároveň si
dôsledky svojich činov zlíže sám, čiže je tu akási večná spravodlivosť. Ak som
druhých okrádal, v ďalšom živote sám budem v roli okradnutého. Ak som druhých
bil, v ďalšom živote sám budem bitý. Preto aj mnoho ľudí tomuto názoru podľahlo,
majúc ho za absolútnu pravdu.
No v porovnaní s tým kresťanským má aj
svoje nevýhody. Ten kresťanský považuje život za jedinečný, neopakovateľný. Má
zmysel prežiť tento život pekne a zodpovedne, pretože sa už nezopakuje. Ži tak,
ako posledný krát. Zato v reinkarnácii vôbec nevadí, že niekoho zabijú. Veď sa
narodí znova. Ak niekto trpí, načo mať s ním súcit? Veď si to iste zaslúžil z
minulých životov. Deje sa niekomu krivda? Jednak si ju zaslúžil, jednak keď si
potrpí, zase sa bude mať v ďalšom živote dobre.
Čiže tu vnímam, že názor
reinkarnačný vedie k istej neúcte k životu, k ľahostajnosti voči utrpenia, k
ľahostajnosti voči nespravodlivosti. Tiež k pohŕdaniu tými, ktorí sú v biede,
pretože si to vraj sami zaslúžili. Takýto postoj berie vietor z plachiet všetkým
bojovníkom za spravodlivosť. Načo sa snažiť o zmenu, keď tú nespravodlivosť, v
ktorej sme, sme si sami zaslúžili?
Ďalšia vec: reinkarnačný názor
predpokladá, že my vieme, čo je morálne a správne. Keď zabijem, budem zabitý,
keď oklamem, budem oklamaný. Čiže treba sa správať k druhým tak, ako chcem, aby
sa oni správali ku mne. Nič proti tomu, to je veľmi pekná vec. Ale stále je to
nejaká morálka zvonku, z rozumu. Chýba tu niečo vnútorné, vnútorný pohon. Stále
je tu tá morálka strachu, strachu z nepohody ďalšieho zrodenia.
Ako by to
malo byť? Odkiaľ by mala vychádzať morálka človeka? Zo srdca, zvnútra, z našej
dobrej prirodzenosti, ktorú treba v sebe objaviť, rozvíjať, aby rástla a tá
horšia naša prirodzenosť, aby nedostávala toľko priestoru. Aby som sa nemusel
ovládať a riešiť, či konám dobre, či zle, ale aby dobro vyvieralo zo mňa úplne
prirodzene, ako dobro vody z prameňa, ako dobro tepla z ohňa. Toto vie mnoho
ľudí. Ale existuje k tomu nejaký svetonázor? Mnohí si to nevedia dať dokopy, ale
strom musí vyrastať z nejakej pôdy. Zo zlej pôdy nemôže rásť strom s dobrým
ovocím. Z pôdy ateistického a agnostického strachu zo smrti, ani z pôdy
náboženského strachu z pekla alebo strachu z ďalšieho zrodenia nemôže vyrastať
dobrý strom spontánnej morálky, úprimného dobra. Úprimné dobro môže vyrastať len
z pôdy úprimného dobra.
Dobre a existuje teda nejaký iný názor, nejaká
filozofia bez strachu? Áno, existuje a iste nie jedna. Jednou
je stará známa, ale zabudnutá filozofia Platóna. Hoci podľa mňa Platón len
spísal poznanie Sokratovo, ktoré sa potom šírilo ďalej v aténskej Akadémii,
ktorá existovala 916 rokov (hoc aj zruinovaná), než ju zrušil kresťanský cisár
Justinián v roku 529. Inšpirovala aj vznik prvých univerzít, najprv v arabskom
svete, neskôr aj vo svete kresťanov.
Čo hovorí Platón? Hovorí: "Naša duša existovala
pred narodením v Absolútnom bytí a vedomí. Pri narodení zabudla, ale stopa
spomienky zostala, v niekom menšia, v niekom väčšia. Táto stopa nás inšpiruje,
či pudí hľadať to stratené, obnoviť to zabudnuté. Pudí nás hľadať dobro, krásu a
pravdu, ktoré už kdesi vnútri, v spomienke bytostne poznáme. Po smrti sa nemá
kam duša vrátiť, len znovu tam, kde predtým bola, do
dokonalosti."
Všimnime si, ako táto filozofia, tento názor, vyberá z
kresťanstva aj z hinduizmu všetko dobré a odstraňuje všetok strach. Ak
kresťanstvo považovalo život za jedinečný a neopakovateľný, je to tu. Ak
hinduizmus považoval život za večný do minulosti aj do budúcnosti, je to aj tu.
Ak však obe učili morálke, tu tá morálka nie je napísaná na papieri, ani daná
rozmýšľaním. Platónska morálka vyviera zvnútra, z praspomienky na dobro, ktoré
bytostne poznáme. Len si spomenúť, je to v nás. Tu nemá miesto strach, tu nemá
miesto poslušnosť, tu sa riadime poznaním Boha, ktoré je v nás. Vo všetkých
ľudských dušiach bez rozdielu. V dobrých aj v zlých. Tí zlí sú len akýsi
pomýlení, popletení, nevedomí.
Niekto povie: Ak zrušíme
strach, ľudia sa budú správať živelne a to povedie k nepokojom, k
zvadám, k chaosu. Presne takto zaiste zmýšľal aj cisár Justinián, keď v roku 553
zvolal 2. carihradský koncil, aby okrem iného vylúčil z kostolného kresťanstva
posledné stopy Platónovho učenia a to náuku o preexistencii duše (že ľudská duša
pred narodením existovala v Absolútnom bytí) a náuku o apokatastáze (že každá
duša sa po smrti vráti do Absolútneho bytia). Bol to ten istý cisár Justinián,
ktorý pred 24 rokmi rozpustil platónsku Akadémiu. Odsúdili nielen náuku, ale aj
samotného nositeľa tejto náuky, kresťanského učiteľa a autora mnohých kníh,
Origena z Alexandrie, 300 rokov po jeho smrti, exkomunikovali z kresťanskej
cirkvi.
Teda dá sa žiť bez strachu z trestu? Dá sa byť dobrým človekom,
aj keď nemám nad sebou bič? Ak sa dá, hľadajme teda také názory a filozofie,
ktoré v sebe strach neobsahujú. To je princíp "Cui bono", "Komu/čomu to osoží".
Nevieme, či tá alebo oná filozofia je pravdivá alebo nepravdivá. Ale môžme
posúdiť, ako na nás vplýva a čo s nami robí. Ak máme v sebe stopy strachu,
nielenže nemôžme byť dôsledne dobrými ľuďmi, ale navyše nie sme ani schopní
postaviť sa na odpor zlu a nespravodlivosti vo svete.
Ďalšou vecou
je princíp pomsty a to, ako si ho mnohí pletú so
spravodlivosťou. Mnoho ľudí považuje princíp reinkarnácie za spravodlivý, lebo
každý si zlíže dôsledky svojich činov. Platónov názor takúto "spravodlivosť"
neobsahuje, pretože každá duša, dobrá aj zlá skončí nakoniec rovnako. Ale kde je
potom spravodlivosť? Poviem, kde je spravodlivosť u Platóna, respektíve vo
filozofii bez strachu. Predstavme si zločinca, ktorý stojí pred sudcom a
zaslúžene ho čaká nejaký trest. A teraz nášmu zločincovi prebehne v mysli celý
jeho život, no nie len tak, ako ho vnímal on sám, ale aj tak, ako jeho život
vnímali iní, aj všetci, ktorým uškodil. V tejto vízii zločinec pocíti všetku
bolesť, ktorú spôsobil iným. Zaleje ho pot, hanba aj slzy. Potom vízia skončí a
zločinec povie sudcovi: Viem, čo som urobil, koľko bolesti som spôsobil a je mi
to veľmi ľúto. Vtedy spravodlivý sudca povie: Ak si pochopil, viac už takto
škodiť nebudeš. Si voľný.
Je to teda nespravodlivé rozhodnutie sudcu? Kto
si myslí, že tento zločinec mal byť potrestaný? Je to spravodlivosť alebo len
pomstychtivosť? Čo teda je spravodlivosť? To, že konateľ zla je potrestaný alebo
to, že konateľ zla prestane konať zlo? Kto si myslí, že spravodlivé je nie
potrestať, ale zmeniť človeka k dobrému, ten má blízko k filozofii bez strachu,
filozofii nenásilia, kde Platónova filozofia je jednou a nám asi najznámejšou z
nich.
Z pohľadu Platóna teda môžme predpokladať podobný proces, ako ten
zločinec pred sudcom, že každá duša prejde niečím takýmto skôr, než sa navráti k
Absolútnemu bytiu, ktoré je zároveň najvyšším dobrom, najvyššou pravdou a
najväčšou krásou. A tento proces premeny duše možno zodpovedá pojmu "Posledný
súd", ktorý poznáme z kresťanstva, avšak v trochu inom význame. Ako je známy
Platónov výrok: „V dotyku lásky sa básnikom stáva každý“, tak môžeme
výrok poopraviť na: “Pri dotyku s Absolútnym bytím sa svätým stáva
každý“.
Záver: Prešli sme si teda 5 rôznych
filozofií, či názorov na veci medzi nebom a zemou a dúfam, že sme v každej
objavili kúsok seba, dúfam, že aj keď pravdivosť nejakej filozofie priamo overiť
nevieme, že sme pochopili, že aj takéto metafyzické veci vieme posúdiť podľa
toho, aký majú dopad na náš každodenný život a k čomu nás vedú.
Milan Rusko
Cui bono
http://cs.wikipedia.org/wiki/Cui_bono
Aténska
akadémia
http://cs.wikipedia.org/wiki/Akademie_plat%C3%B3nsk%C3%A1
Druhý
konstantinopolský koncil
http://cs.wikipedia.org/wiki/Druh%C3%BD_konstantinopolsk%C3%BD_koncil
Origenes
http://sk.wikipedia.org/wiki/%C3%93rigenes