SGH, bývalý spoluvlastník SPP,
žaloval Slovensko na arbitrážnom súde za bránenie v zisku, za to, že Ficova
vláda nedovolila zvyšovať ceny plynu pre domácnosti. Vtedy SPP žaloval SR o sumu
200 miliónov Euro. Pri predaji podielu novému vlastníkovi EPH, bola táto žaloba
zrušená.
4.9.2013 - Vláda schválila kúpu 49%-ného podielu v
hlavnej skupine SPP od EPH v súlade s predkupným právom. V dcérskych
spoločnostiach zostane 49%-ný podiel EPH a 51%-ný podiel štátu. Suma, ktorú má
vláda zaplatiť EPH je okolo 60 miliónov Euro. Túto chce vláda splatiť z
dividend. V roku 2012 boli vyplatené Fondu národného majetku dividendy vo výške
380 miliónov Euro.
Úvaha:
To by mohlo z čísiel a faktov stačiť.
Teraz zapojme rozum sedliacky, bačovský,
pastiersky a pre istotu aj remeselnícky: Podľa účtovných výkazov hlavná skupina
SPP nebola v strate, ale v zisku. Stratu 76 miliónov Euro (2012) mala len
divízia Domácnosti. Takže kde je problém? Prečo sa tu zatínajú päste a búria
nálady? Podľa účtovných výkazov sa nezdá, žeby vláda kúpila stratový podnik.
Ale povedzme, že to, čo odkúpila vláda od EPH, je v strate. Ako vzniká
tá strata? No tak, že ceny plynu pre domácnosti sú podhodnotené. Takže ak by
štát stratu (76mil) vyrovnával z dividend (380mil), dotuje vlastne domácnosti,
teda väčšinu ľudí. Pre štát je to strata, pre ľudí je to zisk, lebo ušetria na
poplatkoch za plyn. Takže je to vyrovnané, lebo strata štátu je v tomto prípade
ziskom obyvateľov. Na toto ktosi veľmi veľmi zabudol.
A čo EPH? Bude
bohatšie? Zdá sa, že EPH nebude musieť vykrývať stratu z predaja pre domácnosti.
Tá sa delila pol na pol, takže ušetria tých 38 miliónov Euro ročne. Zdá sa, že
EPH na tomto predaji zarobila. Ale nie je to tak jednoduché. Pretože ak by
hlavná skupina SPP nebola predaná, zostala by v 49% vlastníctve EPH, potom by sa
EPH snažila zvýšiť ceny plynu tak, aby tam žiadna strata nebola. Doplatili by na
to občania, rodiny. Pokiaľ by sa zvýšila cena plynu tak, že by nebola žiadna
strata, ani zisk, v tom prípade by EPH zarobil presne toľko, koľko dnes, štát by
nevykrýval stratu, ale všetko by to platili občania.
Samozrejme,
súkromná firma by sa snažila o zisk a v tom prípade by občania platili ešte
viac. No vláda by mohla zmraziť ceny plynu a nútiť EPH, aby spolu so štátom
dotovali straty z predaja plynu domácnostiam (76 miliónov) zo ziskov z tranzitu
plynu z Ruska na Západ (333 miliónov). Toto by však EPH mohla dať na arbitrážny
súd rovnako, ako to urobili predchádzajúci vlastníci v SGH.
Je to teda
na vážkach, čo je lepšie: Dať EPH tých 38 miliónov ročne a mať lacný plyn,
kontrolu nad cenou a možnosť jednania s Gazpromom alebo nedať EPH 38 miliónov
ročne, ale žiť v neistote, kedy nás budú žalovať za bránenie v zisku (a dnešné
zákony sú nastavené tak, že bránenie v zisku je zločinom, namiesto toho, aby
bolo uzákonené, že vyciciavanie ľudí na cenách základných potrieb je zločinom).
A je dosť možné, že tie peniaze by sme im aj tak museli dať, aj so súdnymi
trovmi.
Čo sa teda stalo kúpou hlavnej
skupiny SPP štátom? V podstate to, že vláda stratu z predaja plynu domácnostiam
preniesla na seba a odľahčila od nej nového vlastníka (EPH). EPH získalo vďaka
tomu z tranzitu plynu cez naše územie nejakých 38 miliónov Euro navyše. Presne
toľko by EPH získalo navyše, keby sa zvýšili ceny plynu pre domácnosti natoľko,
aby hlavná skupina SPP nebola v strate. Čiže inak povedané, vláda pustila EPH
toľko, koľko by získali, keby zdražili plyn tak, žeby z predaja domácnostiam
nemali žiadny zisk ani stratu. Čiže pustila im asi toľko, koľko spoluvlastníkovi
púšťala Dzurindova vláda po privatizácii SPP, kedy ceny plynu pre domácnosti
rástli každým rokom a vláda ich neregulovala. Ak by však EPH požadovalo ziskové
hospodárenie hlavnej skupiny SPP, ich zisk by bol ešte väčší, než teraz. Je to
veľké pokrytectvo od Ivana Miklóša, keď kritizuje túto kúpu a pritom po
privatizácii SPP, keď bol vo vláde, umožňoval porovnateľný zisk zahraničnému
spoluvlastníkovi dvíhaním ceny plynu pre domácnosti. Navyše však, pri kúpe
hlavnej skupiny SPP vláda získala kontrolu na mnohými vecami, čo nie je na
zahodenie.
Vláda sa rozhodla takto a zrejme mala na to svoje dôvody.
Vidím za tým skôr záujem o ľudí a o lacný plyn pre nich, než snahu vyhovieť
finančným skupinám. Odjakživa bol totiž plyn pre domácnosti dotovaný z tranzitu.
V podstate nám za plyn doma platili domácnosti na Západe zato, že plyn k nim
prúdil cez nás z Ruska. Boli bohatší, tak nech sa trošičku životná úroveň
vyrovná tým, že nám budú prispievať na plyn. Rozhodnutie vlády je teda dilema,
je to vec nejakej taktiky a nazvať to, že to je okrádaním ľudí v prospech
finančných skupín, to je prehnané. Nie je to dôvod ani na revolúciu, ani na
odvolanie vlády, ani na vyháňanie ľudí do ulíc. Nie je to dôvod na
politicko-spravodajské hry nenásytných ľudí, ktorí sa potrebujú dostať k moci,
lebo im už vytrávilo a potrebujú ďalšiu dávku.
A to všetko sme uvažovali
prípad, keby vláda kúpila stratový podnik. Podľa účtovných výkazov však hlavná
skupina SPP stratová nie je. V tom prípade sa strata z predaja plynu
domácnostiam vykrýva predajom plynu firmám vrámci hlavnej skupiny SPP a štát z
kúpeného podniku stratu nemá. A tu už akékoľvek podozrenie z nahrávania
finančným skupinám padá.
Qui bono?
Komu to prospieva? Kto má záujem v burcovaní nálad a obviňovaní vlády? Môže to
prospievať EPH (a J&T), ak chceli tlačiť predaj plynu domácnostiam a firmám
do zisku. Takto o tento zisk prišli. Ale viac to prospieva tým, ktorí chcú
demagógiou dostať ľudí do ulíc a zvrhnúť vládu, aby sa dostali ku korytu. Teraz
sa ukazujú charaktery, teraz vidieť, kto sa ako derie dopredu.
Milan
Rusko