Rozdelenie CSFR
Otto Mann
Pacient prežil
Spoločné Česko-Slovensko by nás nepochybne priviedlo k métam, kam sa
Česi a Slováci dopracovali samostatne, ale v podstatne lepšej
občianskej kondícii.
Pred pár rokmi som písal text o novovekých dejinách Slovenska a,
samozrejme, jeho ťažiskovou časťou boli dejiny Československa. Preklad
textu do angličtiny som poslal na korektúru do Spojených štátov môjmu
veľmi dobrému priateľovi. Odpísal, že ho musím dať preložiť nanovo,
pretože nedostatočne rozlišuje významy idiomov. Svoje tvrdenie
podporil príkladom slovného spojenia "zánik Česko-Slovenska", ktorý
prekladateľka preložila spôsobom, akoby Česko-Slovensko vymrelo.
Absurdná otázka
Mňa tento významový posun, vždy keď sa nad ním zamýšľam, vedie k
úvahám o tom, čo sa vlastne s Česko-Slovenskom počas rokov 1990 až
1992 stalo. Otázka, či bolo rozdelenie Česko-Slovenska správne, alebo
nesprávne, mi popri týchto úvahách pripadá čím ďalej tým viac
absurdná. Československo predsa v prvej polovici minulého storočia
nevzniklo z nízkych, privát-nych alebo separatisticko-
nacionalistických pohnútok predsta-viteľov českého a slovenského
národa, ale z ideálov slobody, demokracie, spolu-pat-ričnosti a
budovania občianskeho štátu. Štátu, ktorého kultúra a kultúrnosť sa po
dvadsiatich rokoch trvania stala svetoznáma. Štátu, ktorého
demokratické princípy správy vecí verejných išli ruka v ruke s jeho
duchovným rozvojom občanov a ich samozrejmým prístupom ku vzdelaniu.
Štátu, ktorý patril vo svojej dobe k najvyspelejším krajinám Európy.
Sme si istí, že o štyri roky, keď budú mať naše samostatné republiky
dvadsať rokov, bude ich medzinárodný význam rovnaký?
Dejiny Československa ma-jú, samozrejme, svoje svetlé i tmavé stránky,
ale od roku 1918 až po jeho rozdelenie v roku 1993 to boli vždy dejiny
spoločného štátu. Intermezzo slovenského štátu, ktoré patrí k
najtemnejším stránkam týchto dejín, zrušili samotní Slováci Slovenským
národným povstaním. V konečnom dôsledku síce bojovali proti nemeckej
armáde, ale odpor vypukol voči vlastnej, s fašiz-mom kolaburúcej
vláde. Povstalecká armáda sa postavila jednoznačne za obnovu
Československa.
Prefíkanosť a vulgárnosť
Spomínajme na základy tejto republiky, ktoré postavili rovnako českí
ako slovenskí politici, tí, čo boli zároveň vedcami, filozofmi a
vynikajúcimi vojakmi. Spomínajme za všetkých na Tomáša G. Masaryka či
Milana Rastislava Štefánika a ďalej na odboj v druhej svetovej vojne,
povojnové snaženie o novú republiku, Pražskú jar či Nežnú revolúciu.
To všetko sú nezma-zateľné stopy v jednoznačne smerujúcom vývoji. Ten
bol v roku 1992 narušený a zrušený z jednoznačne pragmatických
dôvodov. Že operácia dopadla dobre a pacient prežil, je jedna vec, ale
že sa má k svetu ako nenásytný Otesánek, ktorý svoje úspechy meria iba
plnou skriňou či žalúdkom, je vec druhá.
Ak mám teda odpovedať na otázku, či bolo rozdelenie Česko-Slovenska
správne, alebo nie, musím povedať, že to bolo nesprávne vyústenie
nesprávneho procesu. Pripomeňme si všetky kauzy, ktoré k rozdeleniu
viedli. Ich nízky pôvod a nechutný priebeh. Bol to proces, ktorý v
plnej miere obnažil tie najnepríjemnejšie vlastnosti obidvoch národov.
Česká rafinovanosť sa zmenila na prefíkanosť a slovenská rustikálna
povaha nadobudla výrazne vulgárne črty. Treba dodať, že obidve tieto
vlastnosti z obdobia rozpadu federácie máme možnosť sledovať v českej
a slovenskej spoločnosti dodnes ako akési všeobecne platné črty.
Máme snáď my na Slovensku brať najprv za negatívum rozpadu to, že sa
krajina v prvých rokoch svojej samostatnosti vyváľala v špinavej
brečke Mečiarových politických spôsobov a potom za víťazstvo, že sa z
nich vlastnou silou spamätala? Pre mňa je to stále nezabudnuteľná
hanba.
Stačia nám plné žalúdky
Na Slovensku nám stačia ako parametre úspechu iba prvoplánovo splnené
úlohy, ktoré nás síce doviedli od NATO cez Európsku úniu až do
Schengenu, ale v oblasti rozvoja kultúry, vedy, duchovného života a
verejných mravov sme ostali trubirohmi. Takže z hľadiska naplnenia
požiadaviek Európskej únie pre vstup medzi rady jej členov sme na
jednotku splnili iba povinné cviky základných techník fungovania
trhovej spoločnosti a s ňou spojeného konzumu.
To, čo medzi oficiálne požia-davky síce nepatrí, ale je súčasťou
civilizovanej Európy - kultúrnosť, kultivovanosť a dobré verejné mravy
- sa nám v nových republikách naplniť ešte nepodarilo. Spoločné Česko-
Slovensko by Čechov i Slovákov určite doviedlo k tým istým európskym
métam, ale v podstatne lepšej občianskej kondícii.
Ak sa vrátim k prekladu z úvodu a jeho absurdnej podobe, ktorá hovorí,
akoby Česko-Slovensko vymrelo, tak musím smutne konštatovať, že tento
prekladateľský lapsus má v sebe veľa pravdy. Česko-Slovensko svojím
zánikom síce nevymrelo, ale vymreli jeho ideály. A jeho rozpad bola
vlastne rezignácia Čechov a Slovákov na ne. To nebolo, nie je a nebude
správne.
2. 1. 2008 | Ladislav Snopko (Autor bol v rokoch 1990 až 1992
ministrom kultúry Slovenskej republiky)