Napoleonske Vojny
Minette Mccandrew
Napoleon sa narodil v meste Ajaccio na ostrove Korzika rodičom zo starej šľachtickej rodiny pvodom z Janova. V pevninskom Franczsku zskal vzdelanie a hodnosť dstojnka delostrelectva. Jeho meno sa dostalo do popredia počas 1. Franczskej republiky, keď viedol spešn vojensk kampane proti prvej a druhej protifranczskej koalcii. V roku 1799 zinscenoval tzv. Prevrat 18. brumaira a vyhlsil sa za Prvho konzula; o 5 rokov neskr ho franczsky sent vyhlsil za cisra. V prvej dekde 19. storočia bolo Prv Franczske cisrstvo pod jeho vldou zatiahnut do viacerch vojenskch konfliktov, znmych ako napoleonsk vojny, do ktorch sa včšou či menšou mierou zapojila každ hlavn eurpska mocnosť.[1]
Po srii vťazstiev si Franczsko zabezpečilo dominantn postavenie v centrlnej Eurpe. Napoleon udržiaval jeho sfru vplyvu prostrednctvom vytvrania početnch spojenectiev a dosadzovanm svojich priateľov a rodinnch prslušnkov do čela svojich eurpskych satelitov. Napriek tomu, že ich vldnutia neprežili jeho pd, jeho synovec Napoleon III. neskr vldol vo Franczsku v 19. storoč.
Španielska vojna za nezvislosť a Napoleonovo rusk ťaženie v roku 1812 sa stali bodom obratu kariry Napoleona Bonaparte. Jeho Grande Arme utrpela počas kampane ťažk straty a už nikdy sa z toho plne nespamtala. V roku 1813 ho šiesta koalcia porazila v bitke nrodov pri Lipsku; nasledujci rok koalcia vpadla do Franczska, dontila Napoleona abdikovať a poslala ho do exilu na ostrov Elba. O necel rok neskr však z ostrova utiekol a vrtil sa k moci. V jni 1815 bol definitvne porazen v bitke pri Waterloo. Poslednch 6 rokov svojho života strvil vo vyhnanstve na ostrove Svt Helena. Po jeho smrti v roku 1821 pitva stanovila ako prčinu smrti rakovinu žaldka. Tento zver vyvolal dlhotrvajce diskusie, pretože niektor vedci sa domnievaj, že sa v skutočnosti stal obeťou otravy arznom.
Napoleon sa narodil 15. augusta 1769 ako druh z smich det v rodnom sdle Casa Buonaparte, ležiacom v meste Ajaccio na ostrove Korzika. Bolo to rok potom, ako bol ostrov postpen Franczsku Janovskou republikou.[2] Bol pokrsten ako Napoleone di Buonaparte; prv meno dostal pravdepodobne po strkovi (hoci jeho starš brat, ktor neprežil detstvo, dostal takisto meno Napoleone). Volali ho tak do jeho dvadsiatky, kedy prijal viac franczsky znejce meno Napolon Bonaparte.[3]
Korzick Bonapartovci pochdzali z malho talianskeho šľachtickho rodu s pvodom vysledovateľnm až k Longobardom,[4][5] ktor prišli na Korziku z Ligrie v 16. storoč.[6] Testy DNA z roku 2012 ukzali, že niektor predkovia rodu pochdzali z oblasti Kaukazu, dokonca až zo severnej Afriky z obdobia 1 200 rokov pred Kristom.[7][8]
Jeho otec, prvnik a politik Carlo Buonaparte, bol v roku 1777 vymenovan za predstaviteľa Korziky na dvore franczskeho krľa Ľudovta XVI. Dominantn vplyv na Napoleonovo detstvo tak mala prsna disciplna jeho matky, Letizie Ramolino.[9]
Mal staršieho brata Jozefa a mladšch srodencov Luciena, Elisu, Ľudovta, Paulinu, Karolinu a Jrmeho. Dve ďalšie deti, chlapec a dievča, sa narodili ešte pred Josephom, no zomreli ešte ako mal.[10] Napoleon bol pokrsten ako katolk tesne pred svojimi druhmi narodeninami, 21. jla 1771 v miestnej katedrle.[11]
Po ukončen štdia v Brienne v roku 1784 bol Napoleon prijat na elitn cole Militaire v Parži; tu sa skončili jeho nmorn ambcie.[17] Namiesto toho sa zameral na vcvik pre dstojnkov delostrelectva a keď otcova smrť znžila jeho finančn prjmy, bol printen zvldnuť dvojročn kurz za jeden rok.[18] Stal sa prvm Korzičanom, ktor absolvoval Ecole Militaire.[18] Jeho skšajcim bol aj svetoznmy vedec Pierre-Simon Laplace, ktorho Napoleon neskr ustanovil do Sentu.[19]
Po ukončen školy v septembri 1785 bol pridelen ako podporučk delostreleckmu pluku La Fre.[13] Slžil vo Valence a Auxonne až do vypuknutia Veľkej franczskej revolcie v roku 1789; počas tohto obdobia však strvil takmer dva roky na Korzike a v Parži. Bonaparte, spočiatku horliv korzick nacionalista, napsal v mji 1789 korzickmu vodcovi Pasqualovi Paolimu: "Narodil som sa, keď nrod hynul. 30 000 Franczov bolo vyvrhnutch na naše brehy, utopiac trn slobody v krvavch vlnch."[20]
Prv roky revolcie strvil na Korzike, bojujc v zložitom trojstrannom konflikte medzi rojalistami, revolucionrmi a korzickmi nacionalistami. Podporoval revolučn frakciu jakobnov, zskal hodnosť podplukovnka v korzickej milcii a velil prporu dobrovoľnkov. Potom čo prekročil trvanie svojej dovolenky a viedol vzburu proti franczskej armde na Korzike, podarilo sa mu nejakm spsobom presvedčiť vojensk autority v Parži, aby ho v jli 1792 menovali kapitnom pravidelnej armdy.[21]
Ešte raz sa vrtil na Korziku a dostal sa do konfliktu s Paolim, ktor sa rozhodol odtrhnť od Franczska a sabotovať tok Franczov na sardnsky ostrov La Maddalena, kde bol Bonaparte jednm z expedičnch vodcov.[22] V jni 1793 boli v dsledku rozkolu s Paolim, Bonaparte a jeho rodina nten utiecť do pevninskho Franczska.[23]
V jli 1793 vydal pro-republiknsky pamflet Le souper de Beaucaire (Večera v Beaucaire), ktor mu zabezpečil obdiv a podporu Augustina Robespierra, mladšieho brata vodcu Franczskej revolcie Maximilina. S pomocou korzickho priateľa Salicetiho bol Bonaparte ustanoven veliteľom delostrelectva republiknskych sl, ktor obliehali Toulon. Mesto sa postavilo proti republiknskemu vedeniu a bolo okupovan britskmi jednotkami.[24]
Km Napoleon čakal na potvrdenie velenia, trvil čas ako inšpektor opevnen na pobrež Stredozemnho mora v blzkosti Marseille. Vytvoril plny pre tok na Sardnske krľovstvo ako časti franczskej kampane proti prvej koalcii.[26] Veliteľ Arme d'Italie Pierre Jadart Dumerbion videl priveľa generlov popravench za nespech alebo nesprvne politick nzory. Preto ustpil vplyvnm reprsentants en mission, Augustinovi Robespierremu a Salicetimu, ktor boli pripraven si vypočuť čerstvo vymenovanho generla delostrelectva.[27]
V aprli 1794 realizovala franczska armda Napoleonov pln v bitke pri Saorge. Postupovala na severovchod pozdĺž Talianskej riviry a potom sa otočila na sever obsadiť oblasť Ormea v horch. Odtiaľ pokračovala vpadom na zpad prekvapiac raksko-sardnske jednotky v okol Saorge. Vsledkom bolo obsadenie pobrežnch miest Oneglia, Loano a strategickho horskho priesmyku Col de Tende.[28] Neskr Augustin Robespierre vyslal Bonaparta na misiu do Janovskej republiky zistiť jej zmery voči Franczsku.[26]
Po pde bratov Robespierrovcov v jli 1794 bolo na Napoleona, ako ich prvrženca, uvalen domce vzenie (v Nice). Po dvoch tždňoch bol však prepusten, a vzhľadom na jeho schopnosti, požiadan o vypracovanie plnov toku na talianske pozcie v rmci franczskej vojny s Rakskom. Podieľal sa tiež na expedcii, ktor sa poksila zskať spť Korziku z rk Britov; tto však bola odrazen britskm krľovskm loďstvom.[29]
Nsledne bol prevelen do Miestopisnho radu Vboru pre verejn blaho a nespešne sa snažil o preloženie do Konštantnopola, kde chcel ponknuť svoje služby sultnovi.[32] V tomto obdob napsal romantick romn Clisson et Eugnie o vojakovi a jeho lske, v zrejmej paralele na jeho vlastnm vzťahom s Dsire.[33] 15. septembra bol Bonaparte vyškrtnut zo zoznamu generlov v službe, prve preto, že odmietol slžiť v kampani vo Vende. Dostal sa tak do zložitej finančnej i karirnej situcie.[34]
3. oktbra povstali v Parži rojalisti proti Nrodnmu konventu, potom čo boli vylčen z novej vldy Vkonnho direktria.[35] Jeden z vodcov Termidorskho prevratu, Paul Barras, vedel o Bonapartovch vojenskch spechoch v Toulone a poveril ho velenm improvizovanch obrannch sl Konventu v Palais des Tuileries. Bonaparte bol svedkom toku na Tuileries a masakru Krľovskej švajčiarskej gardy pred tromi rokmi a uvedomil si, že kľčom k jeho obrane je delostrelectvo.[13]
Poržka povstania rojalistov odstrnila hrozbu pre Konvent a Bonaparta okamžite preslvila, urobila z neho bohatho človeka a patrna novho Direktria; Murat sa stal jeho švagrom a jednm z jeho generlov. Bonaparte sa stal ministrom vntra a dostal opť velenie nad Arme d'Italie.[23] V priebehu niekoľkch tždňov sa romanticky zaľbil do bvalej Barrasovej milenky Josphine de Beauharnais, s ktorou sa 9. marca 1796 oženil; potom čo zrušil svoje zasnbenie s Dsire Claryovou.[37]
Dva dni po svadbe Napoleon opustil Parž, prevzal velenie Arme d'Italie a podnikol spešn invziu do Talianska. 10. mja 1796 v bitke pri Lodi porazil Rakšanov a vytlačil ich z Lombardie.[23] Bol porazen v bitke pri Caldiero rakskymi posilami vedenmi Jzsefom Alvinczim, no Bonaparte prevzal iniciatvu v rozhodujcej bitke o most v Arcole a pokračoval v podmaňovan Ppežskch šttov.[38]
Napoleonove vojensk spechy boli postaven na uplatnen konvenčnch vojenskch ide v relnych bojovch situcich, naprklad kreatvnom využit delostrelectva ako mobilnej sily podporujcej pechotu. Svoju taktiku komentoval takto: "Vybojoval som šesťdesiat bitiek a nenaučil som sa nič, čo by som nevedel už na začiatku. Pozrite sa na Czara; v prvej bojoval rovnako ako v poslednej."[41] Bol zbehl v špionži a klaman protivnka; dokzal vyhrvať bitky skrytmi presunmi jednotiek a koncentrciou sl na miestach, kde boli jeho sily najmenšie.[42] V talianskej kampani Napoleonova armda zskala 150 000 zajatcov, 540 diel a 170 štandrd.[43] Zapojila sa do 67 stretov a vyhrala 18 bitiek, najm vďaka technicky lepšiemu delostrelectvu a Napoleonovej taktike.[44] Kampani sa podarilo prelomiť tradičn štandardy vojenskej taktiky 18. storočia a nastoliť nov ru vo vojenskej histrii.
Po dvoch mesiacoch plnovania si Bonaparte uvedomil, že franczske nmorn sily nie s ešte dostatočne siln na konfrontciu s Krľovskm nmornctvom v Lamanšskom prielive a rozhodol sa pre vojensk vpravu s cieľom obsadiť Egypt a vrazne tak sťažiť prstup Britom do Indie.[23] Mal v mysle zabezpečiť prtomnosť Franczska na Strednom Vchode a snval o spojen s Tipu Sultanom, moslimskm nepriateľom Britov v Indii.[48]
c80f0f1006